Jesenný výšľap na Šíp (1169m)

Mnohé vrcholy, ale zvlášť tie, čo sú medzi turistami najobľúbenejšie, majú okrem stáleho pôvabu ešte svoje vrcholné chvíle, keď najväčšmi vynikajú krásou. Kto chodí do hôr pravidelne, vyzná sa v tomto tajomstve a obyčajne má snahu odhadnúť ich pravú chvíľu, aby na túre zastihol najzrelšiu krásu svojich milovaných horských partií.
Medzi moje pozoruhodné vrcholy patrí aj Šíp, najsevernejší vrchol Veľkej Fatry, vklinený medzi Oravu a Váh tesne pred sútokom oboch riek. Často som pod ním cestoval do Vysokých Tatier a vždy bol taký čarovný, že ma to priam zvádzalo vystúpiť a bližšie sa zoznámiť s týmto jedinečným tvarom. Drobné aj bizarné vápencové bralá beleli sa na poduške lesov, ktorá menila farbu podľa ročných období. Toľkokrát som si sľuboval, že pri budúcej ceste sa tu určite zastavím, lenže volanie tatranských stien bolo vždy silnejšie. Až raz predsa len zvíťazil Šíp.
Bol jasný októbrový deň, slnko sa už blížilo k západu a pokojnú hladinu Váhu uvrhlo do tieňa Kopy. Nad šedivým podvečerom v údolí vystupoval v pozadí rozžiarený Šíp, vysoký a osamelý v zapadajúcom slnku hýril farbami ako krojovaný posol jesene. Zvábený týmito farbami vystúpil som z vlaku a pozeral sa za ním už len ako za strácajúcou sa výčitkou, lebo o chvíľu ma rozochvieval iba jediný obraz ozdobený korunou vrcholnej krásy. Celý pestrofarebný vrch bol nasýtený oranžovým svetlom, v ktorom vyzeral ako veľké žltočervené jablko plné zrelých štiav. Tam, kde prevládali bučiny, horel Šíp v jednom plameni šarlátových farieb a vyzýval ma vzdialiť sa na chvíľu od všedných myšlienok, odísť preč z prašnej cesty a ponoriť sa do sviežej samoty najzrelšej krásy jesene. Priezračný vzduch posilňoval vnímanie farebnosti stromov, ktoré možno už v budúcom nečase strasú jedinečnú, ale predsa len chvíľkovú krásu.Z lúk pod úpätím Kopy som do západu slnka pozoroval Šíp.Až tam si oči dokonale všimli, že bučiny netvorili jednoliatu farbu. Mnohé stromy boli rozlične zafarbené, mali odtiene a mohol som veľmi dobre rozoznať obrysy každej vyrastajúcej koruny ako jedna prečnievala druhú. Tam, kde sa s bukovým lístím pomiešala farba smrečín, borovíc a skál, bolo farebné dielo prírody najdokonalejšie.
Od toho času zastavujem na Šípe každú jeseň, ale už len so striedavým šťastím vídavam jeho najzrelšiu farebnosť. Lístie buď ešte nie je dozreté, alebo je hmla a inokedy zas už je spadnuté po prvých fujaviciach a mrazoch. Ale na Šípe má svoje čaro aj spadnuté lístie. Stromy rozprestrú svoj najkrajší plášť na zem a pokryjú farebným odtieňom. S lístím sa veselo pohráva vietor a vytvára z neho tenké koberce aj hrubé nánosy, kde jednotlivé listy vyzerajú pod nohami ako hnedé dláždenie. Rád sa na Šípe brodím aj týmito listnatými potokmi a tôňami, kde sa chodník stráca, akoby ho tu nikdy predtým nebolo, a pritom rozkošne načúvam ľúbeznému šušťaniu listov, ktoré chvíľkami zdvihne prudký vietor až nad koruny holých stromov a unáša ich vzduchom ako snehové vločky.
-- Jozef Vríčan --