Nachádzate sa tu
Silvestrovský Rozsutec (2008)
Tento rok bol výnimočný, počasím i účasťou. Keď sme prišli autom na parkovisko v Štefanovej, pomaly sme nemali kde zaparkovať. Bolo sviežo, slnečno a tak sme hneď pridali do kroku. V druhej tretine cesty sme začali stretávať turistov, ktorí už výstup absolvovali a to bolo len niečo po ôsmej ráno. Chvíľami to vypadalo ako na Žilinských schodoch. Jeden „šór“ ľudi hore, druhý dolu. Chvíľami sa nedalo ani obchádzať.
Na Medziholí nás vítali Žilinský turisti vo veľkom stane. Kvapka čaju s rumom a išlo sa ďalej. Časť turistov na Veľký Rozsutec a časť na Stoh. Chvíľami pofukoval nárazový vietor. Ale dalo sa to zniesť. Nádherné výhľady, radosť a nadšenie. Čo už si vie človek viac želať na koniec roku. Už len prianie aby to vyšlo i na budúci rok
Pri tejto príležitosti by som chcel zavspomínať na nočný výstup, ktorý sme absolvovali na jeseň. Možno tým navnadím i ďalších na takéto krásne dobrodružstvo.
Meteorológovia avizovali možno posledné jesenné dni s počasím vhodným na končiare Malej Fatry. Slovo dalo slovo a tak o tretej ráno sme sedeli v aute smerujúcom do Malej Fatry. O tri štvrte na štyri sme vyrazili zo Štefanovej po chodníku smerujúcom na Medziholie. Vpravo Stoh, vľavo Rozsutec.
Cesta pri sliepňajúcich lampášoch ubiehala rýchlo. Občas sme potrepali palicami v nádeji, že odplašíme medveďov, túlajúcich sa nad ránom dolinou ako stvorenou na ich úkryt. Šelest v hore, alebo zapraskanie v lesnom poraste nám zrýchlilo dych. V hlavách mátali myšlienky na príhody zo stretnutia s macom v iných lokalitách. Nakoniec sme boli pri rázcestníku. Oblohu pokrývali nekonečné koberce jasných hviezd. Len načiahnuť rukou. Bolo niečo pred pol piatou, tma ako vo vreci. Za nami sa zrazu ozvalo zreteľné mrmlanie. Nie moc blízko, ale dostatočne na to, aby to budilo rešpekt. Rýchlo sme sa pobrali hore k Rosutcu. Mrmlanie sa však začalo znásobovať. Je ruja, napadlo nás, keď sa začalo postupne ozývať ručanie z každej strany. Ale my sme už šľapali po chodníku hore. V diaľkach východu už ružoveli zore. V ich matnom šere sme postupne rozoznávali skaly, kosodrevinu. Naše lampáše už neboli tými najžiarivejšími bodmi na zemi. Potom kosodrevinu vystriedali už len skaly a reťaze v nich. Už i temnoty začínali odkrývať hlboké rokliny pod nimi. Čim vyššie, tým hlbšie, tak ako sa začínali vypínať i reťaze. Človek by si myslel, že tmavé neznámo je to najhrozivejšie. Až potom, keď sme sa blížili k vrcholu, sme zisťovali, že o nič príjemnejšie nie sú ani pohľady v šere do nedozerných roklí Rosutca. Najhoršie nás však čakalo tesne pred vrcholom. Zrazu sa z dolín začala dvíhať hmla a v nárazovom vetre začala obostierať, skaliská. Tie po ktorých sme sa škriabali, ale i z okolia. Behom chvíle zmizli hviezdy, i najbližšie končiare Malého Rosudca, Stohu i tých vzdialenejších. Keď sme sa blížili ku krížu na vrchole, i napriek už hmatateľnému šeru, chvíľami nebolo vidieť ani 50 - 60 cm šiju, po ktorej sme mali prejsť. Musím povedať, že pre mňa to bola menšia trauma. V hmle momentálne neprichádzalo do úvahy ani vrcholové foto. Do východu slnka zbývalo 30-40 minút. Vietor chvíľami strhával franforce hmly, či oblakov a občas nám ukázal jeden dva končiare Fatry. Začali sme veriť, že sa nájde chvíľa na krásne výhľady pri vychádzajúcom slniečku. Ako sa míňali minúty, naše nádeje rástli. Už sa občas dal odfotiť i ružovejúci obzor vzdialených končiarov. Fúkalo, bola nám zima, ale dočkali sme sa. Ako šibnutím čarovného prútika v momente, keď vyhuplo slnko, časť oblohy a vrchov sa vyjasnila. Možno to bolo krajšie, ako keby bolo úplne jasno. Franforce hmly chvíľami počmárali oblohu i celú scenériu. Nastal deň. My, ale hlavne náš spoločník s foto vybavením si prišiel na svoje. Za poldruha hodiny nafotil nádheru, ktorou sú odmenení ti, ktorí si privstali, aby videli východ slnka z Veľkého Rozsudca.. Cesta dole k Horným dieram viedla už slnkom ožiarenou krajinou. Aj po nej sa dala pofotiť nádhera Fatranskej prírody. Bol to pekný zážitok. Len ľudia, ktorí zdolávajú takéto túry vedia, aké pocity má človek, keď sa zdola zadíva na skaliská, po ktorých len nedávno šliapal. Ale to vie určite pochopiť každý turista, lebo preňho je príroda chrámom.
BoGal
