Kôprovský štít (2009)

Keď vyrazili turisti z dvoch plných autobusov ráno pred ôsmu zo Štrbského plesa, bolo počasie príjemné , ako stvorené na turistiku. Teplota kolo 10 stupňov, bezvetrie, akurát na končiaroch sa prevaľovali chuchvalce oblakov. Smerom na Popradské pleso a neskôr po chodníku vedúcemu k odbočke na Hycncové plesa sme kráčali sviežo. Zhruba po hodine a pol sme sa na chvíľu zastavili pri smerovníku ukazujúcom vpravo chodník

na Rysy, vľavo, Hyncové plesa, Kôprovský štít. Pohľad na štíty nám nedával veľké nadeje na krásne výhľady. Ako má vo zvyku hodnotiť takúto poveternostnú situáciu môj priateľ, končiare boli „zapráskané“ čiernou hmlou. Jeden, dvakrát sme prešli zurčiaci chodník a sme v skalnatom svahu. Začína mrholiť. Objavujú sa pršiplášte. Šedivá skalnatá stráň ožíva farbami. Od žltej, červenej modrej, zelenej až po čiernu. Chvíľami prší hustý dážď. Viditeľnosť nám však dáva nádej, že je to dočasné. Za chvíľu vidíme muldy, kde by mala byť voda (Hyncové oká). Deficit dažďov v uplynulých mesiacoch však oka zlikvidoval. I Hyncové plesa ubrali na rozlohe. Pred Veľkým plesom odbočujeme vľavo a šplháme do Kôprovskéo sedla. V polovici na chvíľu zastaneme a obdivujeme zahmlené okolité končiare a plesá. Ideálna poloha a čas na pár fotiek. Dokonca na chvíľu poľavil i dážď. Nefotím. Možno pri zostupe sa pretrhajú mraky a slniečko skrášli šerosť hôr. Ako však čas ukázal, zaváhal som. Za chvíľu sa rozpršalo. Dážď nás sprevádza až do sedla. I napriek tomu Kôprovský štít je vidieť. Kým sa však posilníme, je v mrakoch. Akoby ani nebol. I napriek tomu niektorí idú hore. I ja zvažujem pre a proti. Po získaní informácií ( hore je minimálna viditeľnosť, možnosť straty chodníka, šmykľavý terén, žiadne výhľady) si vyhodnocujem rizika a účelnosť. Idem dolu. Pre mňa adrenalínové riziká vedu na Symbolický cintorín. Koľkokrát sa v Tatrách stalo, že z hustého dažďa a sviežeho vetra sa v momente stala snehová fujavica.....
Na štít sa vybralo 15-18 ľudí. Piati z nich išli dolu zo sedla po modrej na Tri studničky. Ostatní späť kolo Hyncových plies, Popradského plesa na Štrbské pleso.
Po ceste dolu, už vytrvalo pršalo. Chvíľami menej, chvíľami doslova lialo. Pri Hyncovom plese chvíľa zastavenia, zohriatie teplým čajom a ide sa ďalej. Vzhľadom k počasiu, ani k Hincovému plesu neišlo priveľa ľudí. Cestou dole sme stretávali skupinky turistov prevažne idúcich smerom na Rysy. Česi, Poliaci i Slovenský turisti bývajúci v rekreačných zariadeniach takisto verili, že počasie sa umúdri. I mnohý z našich, ktorí sa išli zohriať do chaty pri Popradskom plese verili, že prestane pršať. Avšak dážď s pribúdajúcimi hodinami popoludnia, pridával na sile. Okolité hory sa stratili v clone mrakov. Lialo ako z krhly. Pláštenky boli už len na „okrasu“. Všetci ktorí zišli z Kôprovského štítu, sedla či Hyncového plesa boli premočení na kosť. Kto nemal náhradnú obuv a odev, mal smolu. Každý sa náhlil. Tak sme boli na Štrbskom plese o 1, 2 aj tri hodiny pred odchodom autobusov. Zachránil nás „útulok“, ktorý tatranci spravili v stánkoch, slúžiacich v sezóne na občerstvenie. Bolo tam vykúrene krbovým teplom a predávali všetko na zohriatie. Neviem či radosť z toho, že sme v teple a bezpečí, alebo z prípitkov na zohriatie, ale nálada bola skvelá. Neskôr i autobus bol vykúrený a väčšina z nás i keď mokrých, unavených už len z úsmevom spomínali na túru.
Dobrú pohodu vytvoril i Teo Braciník svojou básničkou turistickým mladomanželom , ako i aperitív na ich počesť. Koniec dobrý, všetko dobré. Môžeme sa tešiť na Šíp a uzatváranie Kysuckej brány na Brodnianke. Už len, aby nám počasie prialo viac ako dnes.

BoGal