Za kultúrou a poznaním do Bielych Karpát

    Po tohtoročnej zime, ktorá bola taká, ako sa patrí, isto padnú vhod prvé kroky v jarnej prírode. Aj táto skutočnosť prispela k tomu, že sa 26. marca 2017 v skoré ráno zišlo zo 10 našich turistov na železničnej stanici v Kysuckom Novom Meste. Vzhľadom na posun hodiniek na letný čas muselo byť vstávanie dosť kruté. Niektorí z nás preto deficit spánku doháňajú počas cestovania vlakom. Ale, čo neurobíme pre naše odhodlanie spoznávať pre mnohých neznáme lokality v Bielych Karpatoch?

    Ešte v prvých lúčoch slnka vystupujeme v Trenčianskych Bohuslaviciach, kam nás doviezol osobný vlak z Trenčína. Prechádzame popod nedávno vybudovaný podchod, prichádzame do dediny, kde nás upúta baroková kaplnka. Prvým cieľom sa stáva Turecký vrch, popod ktorý vedie v súčasnosti nový železničný tunel. Podľa starších informácií mala na jeho vrchole stáť rozhľadňa. Z pôvodných plánov však zišlo a rozhľadňa je naďalej plánovaná (už cca 8 rokov). Vrcholová lúka však poskytuje výhľad do doliny Nového Mesta nad Váhom. Je poznať, že jar v týchto oblastiach začína o niečo skôr v porovnaní s Kysucami. Po návrate z Tureckého vrchu pokračujeme zeleno značenou trasou na vrch Hájnica, kde od roku 2013 stojí drevená rozhľadňa. Toto miesto je jedno z najkrajších miest na trase. Výhľady sú do širokého okolia, kde na západnej strane dominuje Veľká Javorina s vrchom Jelenec a Veľký Lopeník, po severnej strane zase hrebeň Dúžnika a Sokolieho Kameňa, na východe a juhu zase údolie Váhu a hrebeň Považského Inovca. V doline sa už zelenajú polia zasiate oziminami, malebnú atmosféru dotvára dedinka Bošáca. Tesne pod nami vidíme ďalší náš cieľ, ktorým sú zrúcaniny románskeho Haluzického kostolíka, ktorého návštevu nesmieme vynechať. Pod kostolíkom sa nachádza v tieni stromov schovaná prírodná pamiatka Haluzická tiesňava. Táto 1 km dlhá tiesňava schováva v sebe viacero unikátov, z ktorých dominujú najmä početné kaskádovité prehrádzky a brečtanom obkolesené stromy. Pokračujeme po asfaltovej ceste do Novej Bošáce, pričom pátrame po povestnej bošáckej pálenici. Jej návštevu však radšej nechávame na inokedy. Okolo miestneho ihriska stúpame asfaltovou cestou, potom vyjazdenou poľnou cestou popod vrch Lysica. Z jeho temena sa otvárajú ďaleké výhľady do širokého okolia. Tam dávame povinný oddych. Premýšľame a viacerí z nás sa zhodneme, že o také dva týždne neskôr, keď sa stromy začnú zelenať alebo kvitnúť, to musí byť pastva pre oči aj pre fotoaparáty. Klesáme k chalupárskej osade Rolincová, ktorej názov nám pripomenie jednu známu slovenskú speváčku. Z časových dôvodov sme vypustili návštevu starého slovanského mesta na vrchu Hradište. Opúšťame zelenú značku a žltou značkou klesáme do Zemianskeho Podhradia. Tam sa nachádza jedna z najcennejších pamiatok na Slovensku, ktorou je oválny evanjelický kostol z 19. storočia. Jeho okolie je takisto vkusne upravené, krajším fotografiám bránia drôty elektrického vedenia. Ešte predtým si prezeráme pôvodne renesančný kaštieľ, ktorý sa nachádza v susedstve kostola. V súčasnosti slúži ako domov sociálnych služieb. Na fotografiách však vyzeral krajšie ako v skutočnosti. Čo už. Vzhľadom na „redšie“ víkendové  autobusové spoje pokračuje naša trasa neznačenými chodníkmi cez poľné cesty a lúky do Melčíc, odkiaľ plánujem cestovať vlakom. Tam zapájame naše orientačné zmysly. Z výhľadových lúk klesáme k usadlosti, ktorá sa podľa mapy nazýva Morské Oko. Z nej,  idúc dolinkou, sa napájame na cestu, vedúcu cez dedinku Ivanovce až do Melčíc. Keďže pôvodne zamýšľaný vlak sme nestihli, tak v miestom pohostinstve čakáme na ďalší a rozoberáme dojmy z celej tejto vydarenej akcie.

    Opäť sme spoznali ďalší malebný kút nášho Slovenska. Počasie nám prialo, fúkal síce severný vietor, zato na slnku bolo pomerne teplo vzhľadom na to, že je len koniec marca. Trasa sa dá absolvovať aj na bicykli, odporúčal by som najmä horský. Takže nie zbohom, ale dovidenia opäť v Bielych Karpatoch.

                                                                                                                                       Dušan Šrenkel