Nachádzate sa tu
Grécko - OLYMP 2005
Jedným z mojich dávnych snov bolo vystúpiť na najtajomnejšiu horu Grécka - Olymp a zdolať najvyšší z jeho vrcholov - Mytikas (2917 m.n.m.).
Keď o niečom snívame, obyčajne sa nám to splní. Platónova myšlienka "Všetko, čo chceš, budeš mať, človeče", sa zasa naplnila.
V mesiaci máj 2005 sa mi naskytla možnosť cestovať do Grécka s ubytovaním v turistickom centre Parália, ktoré leží na úpätí pohoria Olymp.
Cenová ponuka v mimo sezónnom období sa javila výhodná a obdobie výstupu na Olymp optimálne. Preto som dala o zájazde vedieť mojim priateľom a známym a pokúsila som sa akciu zorganizovať. Termín výstupu na Olymp sme si vopred naplánovali na nedeľu 29. mája 2005. V prípade nepriazne počasia sme si urobili rezervu jeden deň, ktorý pripadol na pondelok.
Záujem o akciu bol nečakaný. Za 10 dní bol naplnený celý autobus. Tejto zahraničnej akcie sa zúčastnili turisti z oddielov Kysucké Nové Mesto, Čadca, Žilina, Turie a Dolný Kubín.
Pobytový zájazd v Grécku bol 12 dňový. Okrem výstupu na Olymp sme si počas pobytu naplánovali aj ďalšie aktivity. Nedúfali sme však, že sa budeme v tomto jarnom období (od 25. mája do 5. júna 2005) aj kúpať. Počasie nás však milo prekvapilo a more sa stalo výborným doplnkom našich turistických plánov.
Prvý deň pobytu sme sa ubytovali a poobzerali sa po okolí. Na druhý deň v piatok sme dvanásti navštívili druhé najväčšie mesto Grécka THESSALONIKY (slovensky Solún) vzdialeného cca 90 km od Parálie. Na jeho prehliadku sme sa vybrali vláčikom s odchodom z asi 5 km vzdialeného mestečka Katerini. Zo stanice v Solúne sme si to namierili priamo na symbol mesta - 35 m vysokú okrúhlu Bielu vežu. Z jej kupoly sme mali celé mesto a prístav ako na dlani. Podľa mapy sme si určili body - konkrétne miesta, ktoré sme chceli v tomto dni navštíviť. Pozreli sme si múzeum v Bielej veži a historickú časť jadra mesta. Prechádzali sme okolo mestských hradieb a cintorína. Videli sme niekoľko kostolov a ich interiéry. Kamarát Ferko Lonc vytrvalo hľadal rodný dom Ataturka (áno, "Otec Turkov" sa narodil práve v tomto gréckom meste!), ktorý napokon aj našiel.
Cieľom nášho zájazdu bol predovšetkým výstup na bájnu horu Olymp. O výstup prejavilo záujem 34 účastníkov zájazdu. Všetci sa nesmierne tešili. Niektorí na zdolanie výšky pár metrov pod 3000, ktorú na Slovensku nemáme. Podaktorí možno aj na tretnutie mytologickými božstvami ...
V deň "D" sme všetci disciplinovane nastúpili do autobusu a presne o 5,30 hod. miestneho času sme vyrazili z nulovej nadmorskej výšky cez mestečko Litochoro do Prionie (1100 m). Tu končila strmá nie najlepšia betónová cesta z naukladaných panelov. Nasledoval výstup horským chodníčkom lesom do výšky 2 100 m k horskej chate "Refuge A". Cesta trvala cca 2,5 hod. Na chate nás milo privítal chatár a sprievodca v jednej osobe p. Costas Zolotas. Vo veľmi čistom prostredí chaty nám poskytol k dispozícií vyhriatu miestnosť s príjemne sálajúcim ohňom z horiaceho krbu. Tu sme sa občerstvili a oddýchli sme si.
Hodinové ručičky sa blížili k poludniu. Počasie bolo vonku hmlisté. Výška a únava nám nedodávali pocit optimizmu na zdolanie vrcholu v tomto dni. "Veď prečo nie, aj zajtra je deň", hovorili niektorí z nás. Podaktorí mali túto výšku 2100 m stanovenú za konečnú. Našťastie dvanásť neúnavných bojovníkov sa zodvihlo z lavice a navzdory prekážkam vykročili smerom k vrcholu. Pred chatou sme stretli jeden manželský pár Nemcov, ktorý zostupoval z Mytikasu. Zahrnuli sme ich otázkami. Najdôležitejšou odpoveďou bola informácia, že mačky pri výstupe západnou cestou nebudeme potrebovať.
Cestou hore sa teplé grécke počasie začalo meniť na slovenskú zimu - vietor, sneh, fujavica. Nič nebolo vidieť, len chodník a zababušeného turistu predo mnou.
Prekonávanie tejto nadmorskej výšky nám podaktorým dávalo poriadne zabrať. So zaťatými zubami sme sa konečne dostali na jeden z vrcholov Olympu - Skalu (2866 m).
Chceli sme pokračovať v ceste na najvyšší Mytikas. Hmla neustupovala a výstup si vyžadoval koncentráciu a lezeckú opatrnosť. Ísť ďalej sa rozhodli len tí najskúsenejší a najodvážnejší. Nebolo ľahké v tejto hmle určiť, ktorým smerom sa vydať. Našťastie som si zobrala so sebou popis výstupovej trasy. Výstup na Mytikas začínal prekvapivým zostupom. Turistické značenie oproti našim značkám na Slovensku bolo vidieť len kde - tu značením na skale červeným kruhom alebo šípkou. Ak ste ju nepostrehli, mali ste smolu. Opatrne sme kráčali vpred. Neďaleko Mytikasu nás privítala čierne lesknúca sa skala podobná streche. Hovorím si: "len by nezačalo pršať". Ako naprotiveň - začalo. Rýchlo sme hore ňou vyliezli. Aničku táto nepohoda ísť ďalej odradila a počkala nás v úkryte pod skalou tesne pod vrcholom. Odhadla svoje sily a nebezpečnosť situácie. Ostatní sme pokračovali ďalej. Onedlho sme sa fotili pri gréckej a slovenskej vlajke na vrchole vytúženého Mytikasu. Nádherný pocit byť tu hore.
Nezdržiavali sme tu sa dlho. Museli sme sa bezpečne vrátiť dole do chaty "A". Najťažšie bolo prekonanie mykľavej vápencovej strechy a dostať sa späť na vrch Skala. Podarilo sa.
Tu sme sa stretli s ďalšími súkmeňovcami, ktorí z chaty vyrazili po nás. Boli rozdelení na malé skupinky. Niektorými som bola milo prekvapená, keď som ich tu stretla vo výške takmer 3000 m. Doslova som ich obdivovala, pretože dole prehlasovali, že majú problémy s výškami, že tento výstup nezvládnu. A predsa vyšli. Pravdepodobne im k tomu dopomohla hmla, ktorá im ukazovala priamo len suťovitý chodník, a tak nevideli strminy a kotly pod sebou.
Sami sme sa presvedčili o tom, že boh Zeus ukáže vrchol Olympu len tomu, komu on chce. Svoj trón počas celého výstupu zahalil do hustej hmly. Nakoniec nám ho predsa ukázal. Keď sme okolo 16 hod. zostupovali dole k chate, zrazu sa pred nami hmla rozostúpila a s úžasom sme uvideli krásu celého pohoria, zasnežené obrovské kotly a vzpínajúce sa pyšné skaly. Prestali sme sa náhliť. Vychutnávali sme si výhľady a fotili sme všetko, čo sa dalo.
Po príchode na chatu sme sa ubytovali a plní šťastia sme si večer zaspievali v tóne slovenských ľudových piesní.
Ráno sa začalo ukazovať jasné slnečné počasie. Obloha oproti predchádzajúcemu dňu bola azúrovo modrá. Nálada sa menila úmerne k dobrému počasiu. Do mestečka Litochoro sme sa z Prionie rozhodli ísť pešo kaňonom, čo bolo asi 18 km. Bol to lepší variant výberu oproti schádzaniu po betónovej a asfaltovej ceste. Úsek chodníka do Prionie nám bol už známy. V Prionii na parkovisku sme odbočili vpravo na mostík a ocitli sme sa na lesnom chodníku na začiatku kaňonu. Kaňon mi pripomínal vo väčšom prevedení náš nádherný Slovenský Raj. Prekvapil nás svojou neopakovateľnou krásou drevených mostíkov, priezračne čistou riečkou Enipeou (zásobuje pitnou vodou celú Olympskú Riviéru), obrovskými kameňmi vyčnievajúcimi z vody, vysokými kamennými stenami a vežami, ale aj nečakane meniacim sa terénom. Prechádzali sme okolo kláštora Aghio Dhionisos a posvätnej jaskyne Aghio Spileo. Každý sa mohol nadchýnať krásou prírody i stavieb. V prvej časti túry terén pozvoľna klesal a vodu sme si mohli nabrať z priľahlých potokov. Podľa jedného gréckeho smerovníka sme zbadali, že do Litochora bolo už len 4 hodiny chôdze. Tento čas určili asi podľa nejakého bežca. Táto skreslená informácia nás neprinútila nabrať si do rezervy vodu. Slnko pripekalo a chodník sa vlnil smerom hore. Kilometre pribúdali a vody z fliaš ubúdalo. Pot stekal dole tvárou, oči štípali. Batohy oťažievali.
Najzaujímavejší zážitok z tohoto dňa mali Katka a jej otec Juraj. V jednom dni vystúpili na Aghios Antonios (2815 m) a zároveň prekonali dlhú trasu z vrcholu do Litochora neúmernú ich kondícií. Katku začali poriadne bolieť kolená a Juro podcenil pitný režim, čím sa poriadne vyčerpal. Avšak dobré duše nevymreli. Keď naši slovenskí mládenci sediaci už v autobuse počuli o problémoch u Katky, utekali jej na pomoc. Odniesli ju aj s batohom na pleciach. Vyčerpaný Juro sa neveriac len pozeral, čo sa robí. "Veď to ja ďalej nemôžem, nie Katka", zúfalo kričal.
Napriek ťažkostiam sme všetci bez ujmy na zdraví došli k pristavenému autobusu. Balzamom na naše ubolené nohy bol kúpeľ v slanom Egejskom mori a slnenie na pláži nasledujúci deň. Z mora bol prekrásny výhľad na Olymp. V spomienkach sme si ho pripomenuli.
V stredu 1. 6. 2005 sme si prehliadli jedinečné byzantské kláštory Metéora, ktoré sú vybudované na vrcholoch strmých skalnatých veží pri dedinke Kalambaka. Navštívili sme dva kláštory, mužský a ženský. V dedinke Kalambaka sme mali možnosť vidieť, ako sa ručne píšu ikony. Cestou späť sme sa zastavili na najznámejšom pútnickom mieste Grécka - v malebnom kostolíku sv. Paraskevy. Leží v najzelenšom údolí Thembi, ktorým preteká rieka Pinios pri prameni Dafné. Kostolík je vytesaný v skale, spod ktorej vyteká prameň "živej vody". Úzkym tunelom sme sa po jednom predierali k prameňu do útrob skaly, aby sme si navlhčili oči a pocítili jej účinky. Dozvedeli sme sa, že sv. Paraskeva je uctievaná pre svoju čistotu. Sama radšej prišla o oči, ako by mala porušiť svoje čestné zásady. Ďalší zázračný prameň vody, v ktorom sme sa poumývali, má vraj preukázateľné omladzujúce účinky. Čo poviete dievčatá, však to doma všetci na vás zbadali?
Naše aktivity nekončili. Požičanými bicyklami sme sa dopravili k soľným bahenným jazerám ALIKI, ktoré sa nachádzajú 13 km od Parálie. Ďalej sme si pozreli trhy v neďalekom mestečku Katerini a nakúpili sme pre našich blízkych darčeky. Najviac bol aktívny Jeník Doležal, ktorý sa dokonca sám vybral do Atén, hlavného mesta Grécka.
V predposledný deň odchodu sme si zorganizovali "slovenský večer". V miestnom prístave sme nakúpili čerstvé sardinky, ktoré nám ochutili a na rošte opiekli Stano s Jožkom. Rybičky boli dobré, ale nám Slovákom predsa lepšie chutil napacovaný a opečený bôčik. Gréckym vínom Retsinou sme si pripili na dosiahnuté úspechy.
Plní zážitkov a dojmov sme sa 5. júna 2005 vracali späť na Slovensko. Cestu v autobuse nám skrátil videofilmami s vysokohorskou tematikou Miro Nágel.
Záverom chcem všetkým zúčastneným poďakovať za plynulý a bezproblémový priebeh akcie.
Keď o niečom snívame, obyčajne sa nám to splní. Platónova myšlienka "Všetko, čo chceš, budeš mať, človeče", sa zasa naplnila.
V mesiaci máj 2005 sa mi naskytla možnosť cestovať do Grécka s ubytovaním v turistickom centre Parália, ktoré leží na úpätí pohoria Olymp.
Cenová ponuka v mimo sezónnom období sa javila výhodná a obdobie výstupu na Olymp optimálne. Preto som dala o zájazde vedieť mojim priateľom a známym a pokúsila som sa akciu zorganizovať. Termín výstupu na Olymp sme si vopred naplánovali na nedeľu 29. mája 2005. V prípade nepriazne počasia sme si urobili rezervu jeden deň, ktorý pripadol na pondelok.
Záujem o akciu bol nečakaný. Za 10 dní bol naplnený celý autobus. Tejto zahraničnej akcie sa zúčastnili turisti z oddielov Kysucké Nové Mesto, Čadca, Žilina, Turie a Dolný Kubín.
Pobytový zájazd v Grécku bol 12 dňový. Okrem výstupu na Olymp sme si počas pobytu naplánovali aj ďalšie aktivity. Nedúfali sme však, že sa budeme v tomto jarnom období (od 25. mája do 5. júna 2005) aj kúpať. Počasie nás však milo prekvapilo a more sa stalo výborným doplnkom našich turistických plánov.
Prvý deň pobytu sme sa ubytovali a poobzerali sa po okolí. Na druhý deň v piatok sme dvanásti navštívili druhé najväčšie mesto Grécka THESSALONIKY (slovensky Solún) vzdialeného cca 90 km od Parálie. Na jeho prehliadku sme sa vybrali vláčikom s odchodom z asi 5 km vzdialeného mestečka Katerini. Zo stanice v Solúne sme si to namierili priamo na symbol mesta - 35 m vysokú okrúhlu Bielu vežu. Z jej kupoly sme mali celé mesto a prístav ako na dlani. Podľa mapy sme si určili body - konkrétne miesta, ktoré sme chceli v tomto dni navštíviť. Pozreli sme si múzeum v Bielej veži a historickú časť jadra mesta. Prechádzali sme okolo mestských hradieb a cintorína. Videli sme niekoľko kostolov a ich interiéry. Kamarát Ferko Lonc vytrvalo hľadal rodný dom Ataturka (áno, "Otec Turkov" sa narodil práve v tomto gréckom meste!), ktorý napokon aj našiel.
Cieľom nášho zájazdu bol predovšetkým výstup na bájnu horu Olymp. O výstup prejavilo záujem 34 účastníkov zájazdu. Všetci sa nesmierne tešili. Niektorí na zdolanie výšky pár metrov pod 3000, ktorú na Slovensku nemáme. Podaktorí možno aj na tretnutie mytologickými božstvami ...
V deň "D" sme všetci disciplinovane nastúpili do autobusu a presne o 5,30 hod. miestneho času sme vyrazili z nulovej nadmorskej výšky cez mestečko Litochoro do Prionie (1100 m). Tu končila strmá nie najlepšia betónová cesta z naukladaných panelov. Nasledoval výstup horským chodníčkom lesom do výšky 2 100 m k horskej chate "Refuge A". Cesta trvala cca 2,5 hod. Na chate nás milo privítal chatár a sprievodca v jednej osobe p. Costas Zolotas. Vo veľmi čistom prostredí chaty nám poskytol k dispozícií vyhriatu miestnosť s príjemne sálajúcim ohňom z horiaceho krbu. Tu sme sa občerstvili a oddýchli sme si.
Hodinové ručičky sa blížili k poludniu. Počasie bolo vonku hmlisté. Výška a únava nám nedodávali pocit optimizmu na zdolanie vrcholu v tomto dni. "Veď prečo nie, aj zajtra je deň", hovorili niektorí z nás. Podaktorí mali túto výšku 2100 m stanovenú za konečnú. Našťastie dvanásť neúnavných bojovníkov sa zodvihlo z lavice a navzdory prekážkam vykročili smerom k vrcholu. Pred chatou sme stretli jeden manželský pár Nemcov, ktorý zostupoval z Mytikasu. Zahrnuli sme ich otázkami. Najdôležitejšou odpoveďou bola informácia, že mačky pri výstupe západnou cestou nebudeme potrebovať.
Cestou hore sa teplé grécke počasie začalo meniť na slovenskú zimu - vietor, sneh, fujavica. Nič nebolo vidieť, len chodník a zababušeného turistu predo mnou.
Prekonávanie tejto nadmorskej výšky nám podaktorým dávalo poriadne zabrať. So zaťatými zubami sme sa konečne dostali na jeden z vrcholov Olympu - Skalu (2866 m).
Chceli sme pokračovať v ceste na najvyšší Mytikas. Hmla neustupovala a výstup si vyžadoval koncentráciu a lezeckú opatrnosť. Ísť ďalej sa rozhodli len tí najskúsenejší a najodvážnejší. Nebolo ľahké v tejto hmle určiť, ktorým smerom sa vydať. Našťastie som si zobrala so sebou popis výstupovej trasy. Výstup na Mytikas začínal prekvapivým zostupom. Turistické značenie oproti našim značkám na Slovensku bolo vidieť len kde - tu značením na skale červeným kruhom alebo šípkou. Ak ste ju nepostrehli, mali ste smolu. Opatrne sme kráčali vpred. Neďaleko Mytikasu nás privítala čierne lesknúca sa skala podobná streche. Hovorím si: "len by nezačalo pršať". Ako naprotiveň - začalo. Rýchlo sme hore ňou vyliezli. Aničku táto nepohoda ísť ďalej odradila a počkala nás v úkryte pod skalou tesne pod vrcholom. Odhadla svoje sily a nebezpečnosť situácie. Ostatní sme pokračovali ďalej. Onedlho sme sa fotili pri gréckej a slovenskej vlajke na vrchole vytúženého Mytikasu. Nádherný pocit byť tu hore.
Nezdržiavali sme tu sa dlho. Museli sme sa bezpečne vrátiť dole do chaty "A". Najťažšie bolo prekonanie mykľavej vápencovej strechy a dostať sa späť na vrch Skala. Podarilo sa.
Tu sme sa stretli s ďalšími súkmeňovcami, ktorí z chaty vyrazili po nás. Boli rozdelení na malé skupinky. Niektorými som bola milo prekvapená, keď som ich tu stretla vo výške takmer 3000 m. Doslova som ich obdivovala, pretože dole prehlasovali, že majú problémy s výškami, že tento výstup nezvládnu. A predsa vyšli. Pravdepodobne im k tomu dopomohla hmla, ktorá im ukazovala priamo len suťovitý chodník, a tak nevideli strminy a kotly pod sebou.
Sami sme sa presvedčili o tom, že boh Zeus ukáže vrchol Olympu len tomu, komu on chce. Svoj trón počas celého výstupu zahalil do hustej hmly. Nakoniec nám ho predsa ukázal. Keď sme okolo 16 hod. zostupovali dole k chate, zrazu sa pred nami hmla rozostúpila a s úžasom sme uvideli krásu celého pohoria, zasnežené obrovské kotly a vzpínajúce sa pyšné skaly. Prestali sme sa náhliť. Vychutnávali sme si výhľady a fotili sme všetko, čo sa dalo.
Po príchode na chatu sme sa ubytovali a plní šťastia sme si večer zaspievali v tóne slovenských ľudových piesní.
Ráno sa začalo ukazovať jasné slnečné počasie. Obloha oproti predchádzajúcemu dňu bola azúrovo modrá. Nálada sa menila úmerne k dobrému počasiu. Do mestečka Litochoro sme sa z Prionie rozhodli ísť pešo kaňonom, čo bolo asi 18 km. Bol to lepší variant výberu oproti schádzaniu po betónovej a asfaltovej ceste. Úsek chodníka do Prionie nám bol už známy. V Prionii na parkovisku sme odbočili vpravo na mostík a ocitli sme sa na lesnom chodníku na začiatku kaňonu. Kaňon mi pripomínal vo väčšom prevedení náš nádherný Slovenský Raj. Prekvapil nás svojou neopakovateľnou krásou drevených mostíkov, priezračne čistou riečkou Enipeou (zásobuje pitnou vodou celú Olympskú Riviéru), obrovskými kameňmi vyčnievajúcimi z vody, vysokými kamennými stenami a vežami, ale aj nečakane meniacim sa terénom. Prechádzali sme okolo kláštora Aghio Dhionisos a posvätnej jaskyne Aghio Spileo. Každý sa mohol nadchýnať krásou prírody i stavieb. V prvej časti túry terén pozvoľna klesal a vodu sme si mohli nabrať z priľahlých potokov. Podľa jedného gréckeho smerovníka sme zbadali, že do Litochora bolo už len 4 hodiny chôdze. Tento čas určili asi podľa nejakého bežca. Táto skreslená informácia nás neprinútila nabrať si do rezervy vodu. Slnko pripekalo a chodník sa vlnil smerom hore. Kilometre pribúdali a vody z fliaš ubúdalo. Pot stekal dole tvárou, oči štípali. Batohy oťažievali.
Najzaujímavejší zážitok z tohoto dňa mali Katka a jej otec Juraj. V jednom dni vystúpili na Aghios Antonios (2815 m) a zároveň prekonali dlhú trasu z vrcholu do Litochora neúmernú ich kondícií. Katku začali poriadne bolieť kolená a Juro podcenil pitný režim, čím sa poriadne vyčerpal. Avšak dobré duše nevymreli. Keď naši slovenskí mládenci sediaci už v autobuse počuli o problémoch u Katky, utekali jej na pomoc. Odniesli ju aj s batohom na pleciach. Vyčerpaný Juro sa neveriac len pozeral, čo sa robí. "Veď to ja ďalej nemôžem, nie Katka", zúfalo kričal.
Napriek ťažkostiam sme všetci bez ujmy na zdraví došli k pristavenému autobusu. Balzamom na naše ubolené nohy bol kúpeľ v slanom Egejskom mori a slnenie na pláži nasledujúci deň. Z mora bol prekrásny výhľad na Olymp. V spomienkach sme si ho pripomenuli.
V stredu 1. 6. 2005 sme si prehliadli jedinečné byzantské kláštory Metéora, ktoré sú vybudované na vrcholoch strmých skalnatých veží pri dedinke Kalambaka. Navštívili sme dva kláštory, mužský a ženský. V dedinke Kalambaka sme mali možnosť vidieť, ako sa ručne píšu ikony. Cestou späť sme sa zastavili na najznámejšom pútnickom mieste Grécka - v malebnom kostolíku sv. Paraskevy. Leží v najzelenšom údolí Thembi, ktorým preteká rieka Pinios pri prameni Dafné. Kostolík je vytesaný v skale, spod ktorej vyteká prameň "živej vody". Úzkym tunelom sme sa po jednom predierali k prameňu do útrob skaly, aby sme si navlhčili oči a pocítili jej účinky. Dozvedeli sme sa, že sv. Paraskeva je uctievaná pre svoju čistotu. Sama radšej prišla o oči, ako by mala porušiť svoje čestné zásady. Ďalší zázračný prameň vody, v ktorom sme sa poumývali, má vraj preukázateľné omladzujúce účinky. Čo poviete dievčatá, však to doma všetci na vás zbadali?
Naše aktivity nekončili. Požičanými bicyklami sme sa dopravili k soľným bahenným jazerám ALIKI, ktoré sa nachádzajú 13 km od Parálie. Ďalej sme si pozreli trhy v neďalekom mestečku Katerini a nakúpili sme pre našich blízkych darčeky. Najviac bol aktívny Jeník Doležal, ktorý sa dokonca sám vybral do Atén, hlavného mesta Grécka.
V predposledný deň odchodu sme si zorganizovali "slovenský večer". V miestnom prístave sme nakúpili čerstvé sardinky, ktoré nám ochutili a na rošte opiekli Stano s Jožkom. Rybičky boli dobré, ale nám Slovákom predsa lepšie chutil napacovaný a opečený bôčik. Gréckym vínom Retsinou sme si pripili na dosiahnuté úspechy.
Plní zážitkov a dojmov sme sa 5. júna 2005 vracali späť na Slovensko. Cestu v autobuse nám skrátil videofilmami s vysokohorskou tematikou Miro Nágel.
Záverom chcem všetkým zúčastneným poďakovať za plynulý a bezproblémový priebeh akcie.
--- Anna Grigová, ŠKT KNM ---
