Siera Nevada - Atlas (20.9. - 8.10.2006)

20.septembera sa vydala 33 členná skupina účastníkov na zájazd do Maroka a Španielska. Naším hlavnými cieľmi bol najvyšší (na sever od rovníka) vrchol Afriky, 4164m vysoký Djebel Toubkal. Začínali sme 5 hodinovou túrou v krásnom Francúzkom kaňone Verdon. Priezračná voda hlboko pod nami lákala sa trochu okúpať, čo sme aj využili. Teplá práve nebola- trochu nám vyrážalo dych. Zdržaný očistou k autobusu prichádzame za pomoci čeloviek už po tme. Na druhý deň sme zastali pod katalánskym národným vrchom Pic de Canigou vo východných Pyrenejách. Pre nepriazeň počasia -vietor, dážďové prehánky, chlad, a nízke oblaky neumožňujúce žiadne výhľadady a málo času však náš zámer nevyšiel. Až na vrchol sa podarilo dostať “behom“ iba Janovi Doležalovi. Cestou dole sa, ale počasie umúdruje a tak tunajší, na kolmej skale postavený, stredoveký kláštor ukrytý v gaštanovej aleji obdivujeme už za slniečka. Pred útokom na najvyšší kopec Španielska sme si ešte pozreli mesto Granada a z kopca aj slávnu Alhambru. Do nej sme sa chceli isť aj pozreť, ale nekonečný rad a výška vstupného nás 100% odradila. Teraz nás už čakala prvá vážna kondičná previerka - Sierra Nevada (Snežné hory) tentoraz bez snehu a 3464m vysoký Mulhacen. Výstup naň (od západu) uľahčuje najvyššie vybudovaná asfaltová cesta v Európe -konči vo výške 3300m. Vzhľadom k pokročilému ročnému obdobiu sme vrchol Mulhacenu (po prechode cez vrchol La Valetta - 3345m a traverze ku Ref. Caldera) dosiahli za tmy: jedna skupina večer o 20:45 a druhá naša ráno o 6:45 (pred východom slnka). “Výhľady“ totálne nevidíme si ani pod nohy, čo si odnieslo Martinovo koleno. Cestou dole sa dozvedáme, že tu je aj Kysucká Chovaňákovie grupa, ale nám sa ju podarilo minúť, čo najhoršie znáša Katka. Symbolická prehliadka Gibraltáru- slávne opice sme zazreli iba v klietke (a s policajnou eskortouJ) vyplnila čas do nášho nočného „prevozu“ trajektom na Africký kontinent. Na hraniciach nevyhnutné, hraničné formality, ktoré za colníkov vybavovali dáky mladíci a výmena peňazí v miestnej “banke“ (bankár v teplákoch a trezor ako zo starej kovbojky). Práve začal mesiac ramadan a tak sa na colnici muruje po nociach. Pokračujeme autobusom do hlavného mesta Maroka - Rabatu. Parkujeme vedľa symbolu mesta nedostavanej mešity. Nočná prehliadka starej mediny kde sme zakopávali o smetie a bezdomovcov. Človek len čakal z ktorej uličky vybehne dáky bláznivý, ofačovaný s nožom (aspoň takto nás strašili doma), ale keď už niekto vybehol tak išiel len na prvú rannú modlidbu do mešity. Ráno jazda ku kaňonu a vodopádom Ouzoud. Našu jazdu ukončí v kaňone Ouzoud upozornenie miestnych vodičov, že tak dlhý autobus asi nezvládne ostré serpentiny a úzky most. Oželieme teda vodopády, a prezrieme si teda kaňon, ktorý využijeme aj na „hygienickú očistu“, krátku túru, opekanie slaniny a popíjanie piva (ramadán treba osláviť po našom) a po polnoci sa vydáme do Marakéšu- prehliadka v noci a za rána. Pokračujeme do Centrálneho Atlasu. V Asni opúšťame autobus a s veľkou batožinou (na 3 noci pobytu) sa premiestnime na korbách malých nákladiakov do 17 km vzdialeného Imlilu (1750m). Tu využívame mulice, ktoré naložíme našími sviňami na chatu Neltner (3200m) ideme naľahko. Pri nej je už skoro tma a tak rýchlo zakladáme stanový tábor. V priebehu nasledujúceho dňa za takmer ideálneho počasia zdolávame Djebel Toubkal. Na tejto suťovej pyramíde nám skoro veľký, odpadnutý kus železa z vrcholového ihlanu prizabil Bobula. Po nekonečnom fotení zdolávame ešte jednu štvorku a na druhý deň ešte ďalšie dve. Po zostupe a prevoze ku nášmu autobusu v Asni pokračujeme ním cez sedlo Tiz-in-Tichka (2250m) na južnú stranu Atlasu, kde obdivujeme pri západe slnka hlinenú kasbu AitBeinHadou (známa z viacerých historických veľkofilmov) a zasmejeme sa aj na partii mladíkov ktorý nám dávajú posunkami najavo, že slnko už zapadlo a teraz môžu konečne hodovať. Prenocujeme v Oazazate a po prehliadke krásnej tiesňavy Dades s neuveriteľnými skalnými útvarmi pomedzi ktoré pomaly preteká rieka obklopená úzkym pásom políčok, pokračujeme do skomercionalizovanej tiesňavy Todra množstvom busou. ľudí a predavačov, kde si vďaka upchaniu kanálov popod vozovkou nedobrovoľne, ale radi umyjeme nohy. Cez pieskové búrky dostávame cez Erfoud do Risani, kde neveríme informácií, že ku okraju púšte sa našim autobusom nedostaneme a odmietame ponuku na odvoz do púšte autami 4x4. Púšťame sa na 40 km cestu do oázy Mezgoud sami. Pred nami sa rysujú červené kopce - sú to však piesočné duny Sahary. Na konci asfaltovej cesty v oáze nás ešte čaká pešia “túra“ ku dunám. Sme ako malé deti na pieskovisku. Bežíme do piesočnej krajiny a obdivujeme jej fantastické tvary, farby a pri zapadajúcom slnku si naberáme piesok do sáčkou na pamiatku. Domáci nám chcel za bakšiš ukázať najkrajší výhľad v okolí, ale to ešte nevedel že má do činenia s bandou nadržaných VHŤakov a tak keď sme začali zdolávať najvyššiu dunu v okolí rezignoval a svoje pokusi zarobiť vzdal. Vrátime sa k autobusu za úplnej tmy. Prijímame ponuku na ubytovanie sa v miestnom kempe za asi 35 Sk, a neľutujeme. Máme to aj s typickým presladeným, ale osviežujúcim mätovým čajom a „bubienkovou“ živou hudbou, pri ktorej si aj „zakrepčíme“ na ich spôsob. Asi po prvý raz sa nad Saharou ozýval Macejko a Na Kráľovej holi v Africko-slovensko-falošnom prevedení. Po polnoci zaliezame do stanov a na rovnú, pružnú strechu obydlia majiteľov. Ráno, ešte za tmy, odjazd z najjužnejšie dosiahnutého miesta našej cesty smerom na sever. Zastávka v prekrásnej oáze Blue de meski (voda studená- nik sa nekúpal). Nechutná scéna s „majiteľom, ktorú sme skončili daním bakšiša 50Dh. Nasledovala El Rachidia - moderné mesto ako keby nepatrilo do Afriky, úchvatný kaňon rieky Ziz, kde sme videli zber datlí z paliem, prejazd legendárnym tunelom legionárov, sedlá Korifa 1907m a Col du Zad 2107m a zastávka pri Cedrovom lese s hravými, krotkými makakmi a makakčatmi. A už je to Fes - najarabskejšie mesto v Afrike a konečne cez deň. Motáme sa v uličkách so súkami, a nevieme sa nielen vynadívať, ale neviem akosi ani pochopiť, čo všetko a ako sa to tu deje. Uličky plné ľudí, každý niečo predáva, občas sa pred nami z uličky vynorí plne naložený osol, neporiadok, krik.... Mnohí z nás sa tu doslova „stratia“ a majú problém sa zorientovať v labyrinte tesných, mnohokrát nikam nevedúcich (slepých) uličiek. Martinovi sa pri jednom stratení podarilo dostať do manufaktúry na výrobu látok a kobercov pri druhom ku slávnym, smradľavým koželuhom a pri treťom ledva k autobusu. Bol to zážitok a pocit, na ktorý sa nezabúda. Za tmy nájdeme prijateľný kemp (so zelenou trávou !!!) a sprchami. Ráno, ešte za tmy opúšťame Fes. Po ceste zastávka a sledujeme (podľa výzdoby „ako kedysi u nás na 1 mája“) prefičanie kolóny asi s marockým kráľom. Konečne je tu Tetuán, posledné nákupy , zastávka na mestskej pláži spojená so sledovaním výlovu morských rýb tradičným spôsobom a samozrejmým kúpaním. Taktiež si „zbalíme“ svoju batožinu tak, aby sme si ju mohli preniesť, keď je budeme musieť všetku vyložiť z autobusu pri ceste trajektom. Dokupujeme vo veľkom zásoby extrémne lacného alkoholu 501, za posledné drobné nakúpime u marockej tetušky s gorálami (skoro nás vybozkávala od radosti) A úspešne po dvojnásobnom rongenovaní a prečmuchaní busu chlpatým drogohľadačom sme na trajekte. Ešte pred polnocou sme opäť trošku pripitý na európskom kontinente. Zastavujeme sa v NP Torcal, aby sme si prehliadli jeho krásu, ktorá spočíva v zaujímavo vyerodovaných vápencových skalách. Ráno sa zobúdzame pod skalami a počasie vyzerá na riadnu prietrž, vietor a všade ťažké mračná. Ale aj napriek tomu vyrážame. Nerobíme si starosti s hľadaním chodníka a nadivoko smerujeme k najbližším skalám. Vyzerajú ako na seba naukladané taniere rôznej veľkosti a niektoré ako UFÁ. Na zostup si vyberáme tiež terénnu skratku a strmím žľabom sa vraciame k autobusu. Zatiaľ čo sme boli hore tak pri autobuse našli nášho jediného škorpióna za celý zájazd, chudáčik, po toľkej pozornosti asi netúžil. Pokračujeme do oblasti Tabernas, podľa sprievodcu údajne jedinej pravej kamenej púšte v Európe, využívanej na natáčanie najmä westernov. Naše očakávania neboli zďaleka uspokojené, našli sme len dáke smetisko. Na okolo to je samí kaktus opuncia so svojími jedlými plodmi, a tak mnohý neodolali. Že by to bola dáka extra dobrota (ako málo sladká prezretá broskyňa s jadierkami), ale čo je hlavné s množstvom ako vlas jemných pichliačov a tak po koštovke ich už máme v jazykoch, perách, nosoch, prstoch a keď si ju dakto dal do vrecka nohavíc tak aj... . Po príchode do busu vyťahujeme pinzety a vyťahujeme. Maroš sa iba uškŕňa, on si opuncií užil už pred rokmi, vtedy sa údajne celý zájazd dva dni odpichliačovával. Na pláži pred Taragonou prerušíme celonočnú jazdu, zdriemneme si a omočíme sa naposledy v mori v kose a silnom vetre (občas uletel dáky spacká, občas karimatka, samozrejme že smerom k moru) a už sa vezieme smer: Andorra, kde zastavíme v osade Arinsal. Nabalíme sa a vydáme sa „proti noci“ hore dolinou. Väčšina z nás prespáva v posteliach v otvorenej zimnej izbe pri krbe na zavretej chate (je po sezóne). Deviati „údolní bivakári“ mali policajnú návštevu, ale nakoniec nás ráno, keď šliapali naľahko dobehli. Zírame von - vonku je nasnežené. Vyražame na vrchol, a nakoniec sa stretneme všetci na zasneženom najvyššom vrchole Andorry - Come Pedrosa 2945m. Veľa toho vidieť nie je, fúka studený vietor, sneží a tak sa veľmi nezdržujeme, a dáme sa na zostup. Autobusom sa vyšplháme do sedla (tunel) a spúštame sa do Francie. Cesta je plná zákrut a je veľmi scenerická. Stále sa je na čo dívať. Asi po 4 hodinách sme v kraji, ktorý už poznáme. Je to Prades a nad ním tvarovo fantastický Pic Canigou, o ktorý sme sa pokúšali. Striedajúci sa vodiči nakoniec zastavili o 3 hod. ráno v La Fayet. Sme pripravený sa vrhnúť na M.Blanc, ale... „Škrt cez rozpočet“: zubačka má výluku a zrejme i lanovka z Les Housches. Zostáva šanca na MB du Tacul?. Vezieme sa teda do Chamonix. Spať ideme tradične pod bývalé olympijské mostíky. Ráno smutné konštatovanie: Lanovka na Midi hodí iba 4x za deň a prvá jazda je až o 9:30, čo je neskoro aj na MB du Tacul. Plány tejto početnej skupiny sa teda redukujú ... Nakoniec ideme na Brevent a niektorý iný na Mer de Glace a Valotov chodník popod Chamonické ihly. Počasie nám celkom praje, výhľady pekné, len Mt. Blank sa nechce ukázať v celej kráse. Z toho čo vidno je jasné že by sme hore nemali šancu, všetko je už poctivo vysnežené. Túra bola dobrá, ale to prevýšenie si môžeme nabudúce odpustiť. Sobotné ráno, deň návratu domov je upršané a prší až do 9:00. Je rozhodnuté: dnes sa už na žiadnu túru ísť nedá, a tak sa hodina odchodu posúva na o 4 hodiny skôr. Nasleduje návšteva sobotných trhov, športových obchodov a potravín, kvôli bandaskám s vínom, poznačená nepríjemnou Dášinou udalosťou (krádež? strata? dokladov a peňazí).Precestovali sme kus sveta a nakoniec takéto problémy na najcivilizovanejšom mieste zájazdu. Po 20 hodinách jazdy (v tom je zbytočné hodinové blúdenie po Zurichu) sme v nedeľu ráno pre deviatou v Trenčíne, a všetci sa po rozlúčení rozchádzame domov.